Selo Obrovac pripada većim selima u opštini Bačka Palanka. Njegova stara lokacija je bila na 1km, kilometar i po od današnje lokacije sela. Prve tragove o gradnji i zapisi sela nađeni su u jednoj Papskoj buli iz 1308. godine i to je najstariji zapis do koga se do danas istraživanjima došlo.
Selo je građeno i u njemu crkva 1729. godine, a parohijalano zvanje na toj staroj lokaciji Obrovac je dobio 1745 godine. Interesantan je podatak da je 1308. je i godina rođenja cara Dušana, zbog koga je i građena Bačka tvrđava i u čijoj gradnji su Obrovčani svakako učestvovali, zajedno sa Mađarima. I to je ostalo na ponos Obrovčanima što je takva jedna građevina kakva je Bačka tvrđava, rađena upravo za odbranu od srpske najezde preko Save i Dunava.
Prilikom obeležavanja 700 godina postojanja Obrovca, 2008. godine , meštani su pozvali iz Vojvođanskog muzeja jednog arheologa, Obrovčana poreklom, Jovana Koledina i on je sa svojom ekipom došao u roku od dva, tri dana. Oni su pronašli temelje stare crkve i pronašli su dosta keramike na površini i nešto su iskopali i oni su tačno datirali da je to srednji vek, nastanka sela Obrovca.
Preseljenje Obrovca je urađeno 1765. do 1780. godine. Na novoj lokaciji je selo postavljeno na levoj i na desnoj obali rečice Begej.
Rečica Begej je autohtona rečica koja je jedina u Južnoj bačkoj, ona izvire na tromeđi – Tovariško- Mladenovačko- Obrovačkog atara i ona se proteže do Dunava kod mašinske radionice Dunav Tisa Dunav. Kanalisana je 1896. godine kada je formirana vodna zadruga Vekerla Favla to je Nova Gajdobra i Obrovac. Oni su tu kanalisali reku i time su ta dva sela dobili 7 hiljada jutara novoobradivih površina, pošto su isušili mnoge močvare, bare itd.
Preseljenjem na novu lokaciju stanovništvo Obrovca je organizovano u donjem selu, pored same rečice, sa leve i desne obale živeli su Srbi , to je stariji i autohtoni, da kažemo narod Obrovca. A u gornjem delu sela je naseljeno Nemačko, Slovačko i nešto Mađarskog stanovništva. Otprilike odnos broja stanovnika je bio dvotrećinski u korist Nemaca.
Nemci su prvo kad su naseljavali, išli zajedno u školu sa decom Obrovčana Srba. U školu koja je organizovana i počela sa radom 1757. godine.
Ta škola je ostavila traga da su imali nekoliko učenika koji su završili, onda se išlo 6. razreda u osnovnu školu, koji su kasnije postali veliki dostojanstvenici u politici i u crkvenoj hijerarhiji. Jedan od najvećih je bio Arkadije Petrović , otac Stefana Petrovića koji je oženio rođenu tetku Veljka Petrovića. Veljko Petrović je dolazio u Obrovac kao mlad gimnazijalac iz Novog Sada i kasnije iz Sombora jer se družio sa Borislavom Uvalićem, lekarom palanačkim.
Arkadije je dao još dvojicu sinova pored sveštenika Stefana, dao je Željskog , jednog velikog narodnog tribuna i pisca koji je bio u Sarajevu, radio kao profesor i austrougarska posle Aneksije 906. godine ga je proterala zbog svog nacionalnog naglašavanja i zastupanja Srba iz Bosne.
Treći sin Arkadijev je bio Đorđe, bio je lekar po struci i koji je kao dobrovoljac umro u Skoplju. Lečio je od kolere, tifusa i nekih drugih bolesti koje prate ratna dejstva u Drugom balkanskom ratu.
Obrovac je dao je još nekoliko velikih ljudi. 1904. godine rođen je Nemac, odnosno kako kažemo, Švaba. Anton Šerer, to je čovek koji je doktorirao na univerzitetu u Gracu, gde je doktorirao 1923. godine i Ivo Andrić.
Kada je Konstantinović Zoran potraživao njegovu originalnu doktorsku disertaciju nisu mogli da je nađu u arhivu u Gracu. Oni su bili već u situaciji da pokušaju da naprave nekakvo kompromisno rešenje, po sećanju Andrićevom da ponovo napišu doktorsku disertaciju . Međutim, zalaganjem Obrovčana, Antona Tonija Šera, on je uspeo da nađe u nekim tavanskim arhivima i on je to lično doneo u Novi Sad kod profesora Kostića. Dao mu je u original, koji je posle predao Zoranu Konstantinoviću koji je vodio Zadužbinu Ive Andića.
1912. godine došlo je do ljubavnog slučaja između jedne bogate mladenovljanke i jednog siromašnog trgovca iz Obrovca. Naravno, staleška pripadnost je uvek određivala u to vreme ko s kim može da se uzme.
I oni su napravili jednu klasičnu sačekušu tom trgovcu Obrovčanu i sticajem okolnosti ili nesretnim slučajem kad su ga udarali i tukli, ubili. Ona je otišla iz svoje rodne kuće u Novi Sad i postala je profesor gimnazije u Novom Sadu, a njemu je na tom mestu u Obrovcu podigla krst. Obrovčani danas sa ponosom govore da su ga 2018. godine obnovili. Taj krst je u međuvremenu bio pao, ali su ga meštani ponovo podigli više iz razloga, ne koliko ta ljubavna priča je bila zaslužna, već zato što je ona spasila od sigurne smrti svoju prijateljicu Mariju Mihajlović, koju su u čuvenoj Novosadskoj raciji 1942. godine , Mađari uhapsili kao istaknutog Srpskog dobrovoljca. Ona je bila je bolničar u Prvom svetskom ratu i hteli su da je ubiju.Ona je učinila maksimalan napor da spasi tu svoju prijateljicu, iako je ona švabica, Apolonija Laubert i danas na spomeniku porodica u Novom Sadu, postoje u bronzi izlivena imena i jedne i druge , čak i njene braće koja su tom prilikom poginula.
Jedna od priča koja isto tako značajna za istoriju Obrovca jeste zlato koje je pronađeno 1957. godine.Pronađeno je 3kg i 600 grama zlatnika keltskog porekla, koje su uspeli da nađu u Obrovcu kod pojedinih ljudi koji su još uvek to imali. Taj novac su poslali na analizu u Narodni muzej u Beogradu i dobili jedan opširan dopis o tome istraživanju. Rečeno je da toga novca danas u Narodnom muzeju u Beogradu postoji svega 830 grama i da na njemu piše – zlatan novac iz bačkog sela Obrovac.
Mnogo je tog zlata i potrošeno na piće i na čašćenje, jedan poštar učestvovao je u trošenju tih zlatnika. Nedeljom kad on ode da pije, kad iziđe iz crkve, ide da pije kod Čike, deca su sedela u kanalu pred kafanom i čekala kada će on da krene na ručak. Kad se skupi trideset do četrdeset dečaka, on kaže deci jedan po jeda za mnom i onda idu kod poslastičara. On da jedan zlatnik poslastičaru koji je u selu radio, zvali su ga Čiča i on svakom dečaku stavi po jednu kuglu sladoleda.
U Obrovcu je organizovano nekoliko sportskih događaja koji su ostali upamćeni . Obrovac je jedino selo u opštini Bačka Palanka koje ima 3 svetska prvaka. Jedan od njih je Miloš Maksimović, on je u rukometu bio prvak sveta, drugi je Buljević Maksim, on je bio prvak sveta u Brazilu i treće je jedna devojčica koja se zove Slobodanka Boba Obradović. Ona je bila prvak u sportskom plesu u Italiji osvojila 1. mesto.
Još jedna bitna stvar kada je u pitanju sport jeste da je 1963. osnovna škola iz Obrovca bila prvak Jugoslavije u pionirskom višeboju . Zaslugom Brace Petrovića škola je postala prvak Jugoslavij jer je on bio tada nastavnik fizičkog i okupljao omladinu oko sporta.
Nažalost, on i njegova supruga Bosa su završili jako nesretno. Tragično su završili u januaru 1985. godine tako što kad su išli u šetnju na kanal Dunav Tisa Dunav ona je šetala po ledu, a on je išao obalom gore. U jednom momentu su ribokradice prosekle led pa se uhvatila samo tanka pokorica ledena da je ona upala u vodu, on je potrčao za njom i skočio da je spase , međutim udavili su se oboje. To je bila tragedija velikog čoveka koji je toliko zadužio selo što se tiče sporta, jer je život tome posvetio.
Pravoslavna crkva u Obrovcu posvećena je Svetom Velikomučeniku Pantelejmonu. Hram je podignut 1782. godine, a crkvena parohija je osnovna 1745 godine.
Hram je imao nekoliko obnova u 20. veku, a najznačajnija obnova bila i 1908. godine kada je pevnički deo proširen i naslikan ikonostas. Ikonostas je naslikao Milisav Marković, ikonopisac iz Beograda, a postoji i veoma značajna ikona na ikonostasu Svetog Jovana Krstitelja i nju je naslikao Sveti Rafailo Šišatovački.
Nakon toga nastupa period Prvog Svetskog rata, ima jedan podatak kada su Austrougari 1916. godine s crkvenog zvonika od ukupno 4 zvona, skinuli 3 zvona koja su bila napravljena oko 1810. godine. Već 7 godina nakon skidanja tih zvona, prilogom parohijana ponovo su kupljena 3 zvona, nešto malo manja.
1930. godine jedan deo kupole prekriven je bakrom i od tog perioda, pa sve do kraja 20. veka nema nikakvih velikih obnavljanja na Svetom hramu zbog toga što je nastupio period Drugog svetskog rata i period jako velikog bezbožništva i otpadništva našeg naroda od crkve pravoslavne.
Početkom 21. veka 2002. godine dolazi do obnove u unutrašnjem delu hrama kada je ikonostas urađen ponovo, neki delovi su popravljeni i pozlaćeni, dok su freske koje se nalaze u svetom hramu očišćene i neke su nove oslikane. Veliki broj parohijana dolazi u sveti hram, posti, pričešćuje se, liturgijski učestvuje u tom boguslužbenom delu, među njima i veliki broj mladih ljudi. Specifično za Obrovčane da imaju dosta bogoslova i veroučitelja.
,,Ovaj projekat je sufinansiran iz budžeta Republike Srbije – Ministarstva informisanja i telekomunikacije. Stavovi izneti u podržanom medijskom projektu nužno ne izražavaju stavove organa koji je dodelio sredstva.”
Dedina Obrovac patrí k väčším dedinám v obci Bačka Palanka.
Prvé kroký o výstavbe a záznamy o dedini sa našli v pápežskej bule z roku 1308 a je to najstarší záznam, ku ktorému sa doteraz výskumy dostali.
Dedina bola postavená aj s kostolom v roku 1729 a v roku 1745 získal Obrovac na tomto starom mieste farský titul.
Zaujímavosťou je, že rok 1308 bol aj rokom narodenia cisára Dušana, pre ktorého bola postavená bačovská pevnosť a na výstavbe ktorej sa Obrovčania určite spolu s Maďarmi podieľali.
Prv Obrovčanov zostalo hrdosťou, že práve na obranu pred srbským vpádom cez Sávu a Dunaj postavili taký objekt, akým je bačovská pevnosť.
Pri spomienke na 700. výročie Obrovca si v roku 2008 domáci pozvali archeológa z Vojvodinského múzea Jovana Koledina, rodáka z Obrovca, a ten prišiel so svojím tímom do dvoch-troch dní.
Našli základy starého kostola a na povrchu našli veľa keramiky a niečo vykopali a presne to datovalo z stredoveku, vzniku dedini Obrovac.
Premiestnenie Obrovca sa uskutočnilo v rokoch 1765 až 1780. Na novom mieste bola dedina umiestnená na ľavom a pravom brehu rieky Begej.
Rieka Begej je autochtónna rieka, ktorá je jedinou v Južnej Bačke, pramení na trojmedzí – Tovariško-Mladenovac-Obrovacki atar a tiahne sa až k Dunaju pri strojárni Dunaj Tisa Dunaj.
Kanalizácia bola pustená v roku 1896, keď vzniklo vodné družstvo Vekerla Favla, t.j. Nová Gajdobra a Obrovac.
Nasmerovali tam rieku a tým získali tieto dve dediny 7 000 akrov novo obrobenej pôdy, pretože vysušili mnohé močiare, rybníky atď.
Presťahovaním sa na nové miesto sa obyvateľstvo Obrovca zorganizovalo v dolnej obci, pri samotnej rieke, na ľavom a pravom brehu žili Srbi, teda starší a autochtónni, Obrovčania.
Hornú časť dedini obývajú Nemci, Slováci a niektorí Maďari. Približne dve tretiny obyvateľstva boli za Nemcov.
Najprv, keď sa Nemci usadili, chodili do školy spolu s deťmi Srbov z Obrova. Do školy, ktorá bola organizovaná a začala fungovať v roku 1757. Škola malá niekoľko žiakov, ktorí maturovali, potom chodili na základnú školu do 6. ročníka, z ktorých sa neskôr stali veľkí hodnostári v politike a v cirkevnej hierarchii.
Jedným z najväčších bol Arkadije Petrović, otec Stefana Petrovića, ktorý sa oženil s tetou Veljka Petrovića. Veljko Petrović prišiel do Obrovca ako mladý stredoškolák z Nového Sadu a neskôr zo Somboru, pretože sa priatelil s Borislavom Uvalićom, lekárom z Palanki. Arkadije dal okrem kňaza Štefana ešte dvoch synov, dal Željského, veľkého ľudového tribúna a spisovateľa, ktorý bol v Sarajeve, pôsobil ako profesor a po anexii v roku 906 ho Rakúsko-Uhorsko vyhostilo pre jeho národný dôraz a reprezentáciu. Srbov z Bosny.Tretím Arkadyho synom bol Đorđe, povolaním lekár a zomrel ako dobrovoľník v Skopje. Liečil sa na choleru, týfus a niektoré ďalšie choroby, ktoré sprevádzajú vojenské operácie v druhej balkánskej vojne.
V roku 1904 sa narodil Nemec, alebo ako my hovoríme Šváb. Anton Šerer je muž, ktorý získal doktorát na univerzite v Grazi, kde v roku 1923 získal doktorát aj Ivo Andrić. Keď Zoran Konstantinović hľadal svoju originálnu doktorandskú prácu, v archíve v Grazi ju nenašli. Už boli v situácii, že sa podľa Andrićových spomienok pokúsili o akési kompromisné riešenie na prepísanie jeho doktorandskej dizertačnej práce.
Vďaka úsiliu obyvateľa Obrova Antona Toniho Šera sa mu ho však podarilo nájsť v niektorých podkrovných archívoch a osobne ho priviezol do Nového Sadu k profesorovi Kostićovi. Daroval mu originál, ktorý neskôr odovzdal Zoranovi Konstantinovićovi, ktorý viedol Nadáciu Iva Andića.
V roku 1912 došlo k milostnému vzťahu medzi bohatou mladou ženou a chudobným obchodníkom z Obrovca. Samozrejme, triedna príslušnosť vždy určovala, kto si v tom čase mohol koho vziať. A urobili tomu obchodníkovi Obrovčanovi klasickú sacekusha a súhrou okolností alebo náhodou, keď ho udreli a zbili, ho zabili.
Odišla z rodiska v Novom Sade a stala sa stredoškolskou učiteľkou v Novom Sade a na tom mieste v Obrovci mu postavila kríž.
Dnes sa Obrovčania hrdo hlásia, že ho v roku 2018 zrekonštruovali. Ten kríž medzitým spadol, ale obivatelia ho opäť zdvihli z viacerých dôvodov, nie preto, ako by si ten milostný príbeh zaslúžil, ale preto, že zachránila pred istou smrťou svoju priateľku Mariju Mihajlović, ktorá bola zabitá pri slávnom novosadskom nálete v roku 1942. , zatknutý Maďarmi ako významný srbský dobrovoľník.
V prvej svetovej vojne bola záchranárkou a chceli ju zabiť Maximálne sa snažila zachrániť svojho priateľa, aj keď je Švábka, na pomníku rodiny v Novom Sade je aj dnes Apolónia Laubertová. mená odliate z bronzu a jeden a ďalší, dokonca aj jej bratia, ktorí pri tej príležitosti zomreli.
Jedným z príbehov, ktorý je dôležitý aj pre históriu Obrovca, je zlato, ktoré sa našlo v roku 1957. Našlo sa 3 kg a 600 gramov zlatých mincí keltského pôvodu, ktoré sa podarilo nájsť v Obrovci u istých ľudí, ktorí ich ešte mali. .
Tieto peniaze poslali na analýzu do Národného múzea v Belehrade a dostali rozsiahly list o tomto výskume. Dnes je tých peňazí v Národnom múzeu v Belehrade len 830 gramov a je tam napísané – zlaté peniaze z bačskej dediny Obrovac.
Veľa z toho zlata sa minulo na pitie a uctievanie, na míňaní tých zlatých sa podieľal poštár. V nedeľu, keď ide piť, keď ide z kostola, ide piť k Čike, deti sedeli v kanáli pred krčmou a čakali, kým pôjde na obed. Keď sa zíde tridsať až štyridsať chlapcov,povie deťom, aby jedli po jednom po mne a potom idú ku cukrárke.
Jeden zlatý daroval cukrárovi, ktorý pracoval v dedine, volali ho Čiča, a každému chlapcovi dal kopček zmrzliny.
V Obrovci sa uskutočnilo niekoľko pamätných športových podujatí. Obrovac je jedinou dedinov v obci Bačka Palanka, ktorá má 3 majstrov sveta.
Jedným z nich je Miloš Maksimović, bol majstrom sveta v hádzanej, druhým Maksim Buljević, bol majstrom sveta v Brazílii a tretím je dievča menom Slobodanka Boba Obradović. Bola majsterkou v športovom tanci v Taliansku a získala 1. miesto.
Ďalšia dôležitá vec pri športe je, že v roku 1963 bola ZŠ z Obrovca majstrom Juhoslávie v priekopníckom viacboji. Vďaka Braceovi Petrovićovi sa škola stala majstrom Juhoslávie, pretože bol v tom čase učiteľom telesnej výchovy a sústredil mládež na šport. Žiaľ, s manželkou Bosou skončili veľmi nešťastne. Skončili sa tragicky v januári 1985, keď išli na prechádzku po kanáli Dunaj Tisa Dunaj, ona po ľade a on po brehu. V jednom momente sa zlodeji rýb prerezali cez ľad, takže sa zachytila len tenká vrstva ľadu, preto spadla do vody, rozbehol sa za ňou a skočil, aby ju zachránil, no obaja sa utopili. Bola to tragédia veľkého človeka, ktorý obec po športovej stránke tak zadĺžil, pretože mu zasvätil svoj život.
Pravoslávny kostol v Obrovci je zasvätený svätému veľkému mučeníkovi Panteleimonovi. Chrám bol postavený v roku 1782 a kostol farnosť bola založená v roku 1745. Chrám prešiel v 20. storočí viacerými úpravami a najvýznamnejšia bola v roku 1908, kedy bol rozšírený chór a vymaľovaný ikonostas. Ikonostas namaľoval ikonostas z Belehradu Milisav Marković a na ikonostase sv. Jána Krstiteľa je tiež veľmi významná ikona, ktorú namaľoval sv. Rafael Šišatovački.
Potom prichádza obdobie 1. svetovej vojny, je tu jedna informácia, keď v roku 1916 Rakúsko-Uhorsko odstránilo 3 zvony vyrobené okolo roku 1810 z kostolnej zvonice z celkového počtu 4 zvonov.
Už 7 rokov po odstránení tých zvonov boli s prispením farníkov opäť zakúpené 3 zvony, o niečo menšie.
V roku 1930 bola jedna časť kupoly pokrytá meďou a od tohto obdobia až do konca 20. storočia sa na Svätom chráme neuskutočnili žiadne väčšie úpravy z dôvodu obdobia 2. svetovej vojny a obdobia veľkej bezbožnosti resp. odpadlíctvo nášho ľudu od pravoslávnej cirkvi.
Začiatkom 21. storočia, v roku 2002, prebehla rekonštrukcia vnútornej časti chrámu, kedy bol prerobený ikonostas, niektoré časti boli opravené a pozlátené, pričom fresky v posvätnom chráme boli vyčistené a niektoré nové boli namaľované.
Veľký počet fararôv prichádza do svätého chrámu, postí sa, prijíma prijímanie, liturgicky sa zúčastňuje na tejto bohoslužbe, medzi nimi aj veľký počet mladých.
Pre Obrovčanov je špecifické, že majú veľa bohoslovcov a náboženských učiteľov.
,,Tento projekt je spolufinancovaný z rozpočtu Srbskej republiky – Ministerstva informácií a telekomunikácií. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory orgánu, ktorý prostriedky pridelil.”
